VIII. Platónske sympózium – ΠΟΛΙΤΙΚΟΣ

V dňoch 10. – 12. novembra minulého roku sa v pražskej vile Lanna konalo Ôsme medzinárodné platónske sympózium (http://www.platonskaspolecnost.cz/symposia/index) organizované Českou platónskou spoločnosťou, Univerzitou J. E. Purkyně v Ústí nad Labem a Českou akadémiou vied. Jeho témou bol dialóg Politikos. Pozvaní naň boli svetoví odborníci, ktorí v posledných rokoch publikovali významné štúdie k zmienenému dialógu. Mojou snahou na nasledujúcich stránkach bude podať stručnú informáciu o jednotlivých vystúpeniach, a to v nádeji, že čitateľ so záujmom o podrobnosti neskôr siahne po zborníku, ktorého vydanie je (už tradične) v pláne vydavateľstva OIKOYMENH.

V prvom príspevku pod názvom Sókratova dobrá pamäť sa Monique Dixsautová z Paríža venovala začleneniu dialógu Politikos do kontextu iných Platónových dialógov. Porovnaním prológov Sofistu a Politika Dixsautová dospela k rozlíšeniu postoja elejského hosťa a Sókrata: Kým prvý sleduje rozvrh „programový“, druhý má na zreteli rozvrh „maieutický“. Preto otázka, kde máme hľadať dialóg venovaný filozofovi, má nasledovnú odpoveď: Kontúry filozofa sa (napriek ich neporovnateľnosti) ukazujú už v postavách sofistu a politika, ba dokonca vždy, keď dochádza k rozvíjaniu skutočného dialegesthai. Už v úvode dialógu Theodóros chváli Sókrata za jeho dobrú pamäť, pretože mu pripomenul, že na túto trojicu postáv nemožno aplikovať aritmetickú úmeru. V konečnom dôsledku totiž zostávajú nesúmerateľné.

Dominic O’Meara zo švajčiarskeho Fribourgu prišiel vo svojom príspevku Nové rúcho pre bohyňu so zaujímavou interpretáciou Platónovho autorského zámeru. Položil si totiž otázku, či v súvislosti s tkáčskou analógiou nemožno dať text dialógu do súvislosti s obradom panathénskych osláv, pri ktorom sa socha bohyne Athény odievala do nového rúcha (peplos). Činnosť ideálneho politika by sa v takejto perspektíve javila ako vytváranie nového odevu, už nie pre kamennú sochu, ale pre živý organizmus správne organizovanej polis.

Logickými aspektmi dialógu sa vo svojom vystúpení Logika delenia: Pol. 258a-268d zaoberal v Paríži pôsobiaci Dimitri El Murr. Odraziac sa od Aristotelovej kritiky diairetickej metódy El Murr predniesol analýzu pasáží venovaných deleniu politického vedenia a jeho objektu, pričom v závere vyjadril presvedčenie, že cieľom Platónovho delenia nie je vytvorenie klasifikácií ani podávanie logických dôkazov, ale postupné vymedzenie skúmaného predmetu. Ide teda o privilegovaný nástroj dialektického procesu, schopný premeniť východiskovú hypotézu v definíciu.

Predseda Českej platónskej spoločnosti Karel Thein si položil prostú otázku: Čo mal elejský hosť na mysli pod „najväčšími a najvzácnejšími vecami“ v 286a? Jeho argumentácia smerovala k tomu, že za nimi možno vidieť idey, resp. – opatrnejšie povedané – niektoré idey alebo príslušné abstraktné vlastnosti, ktoré nie sú reprezentované žiadnymi priamymi zmyslovo vnímateľnými obrazmi (napr. „spravodlivé, krásne a dobré“).

Druhý deň konferencie sa niesol v znamení politicko-filozofickej stránky dialógu. Friedo Ricken z Mníchova vo svojom príspevku skúmal, či Platónovho Politika možno označiť za politickú utópiu. Napriek tomu, že Platón postuluje ideálnu ústavu oddelenú od reálne praktizovaných režimov (303b), Ricken je presvedčený, že tento ideál Platón v kontexte tohto dialógu považuje za nerealizovateľný, pretože ľudia nikdy nepripustia, že by sa mohol zrodiť vladár s požadovanými kvalitami. Vládne režimy môžu byť len lepšími či horšími napodobeninami ideálnej ústavy, a to v závislosti od kvality svojich zákonov. V tomto zmysle postava kráľa s náležitým politickým vedením zostáva len utópiou.

S podobnou témou (Politik a najlepšia obec) nadviazal autor anglického prekladu a komentára k dialógu Politikos^[1] Christopher Rowe. Bližšie sa zaoberal vzťahom medzi najlepšou a druhou najlepšou ústavou, sústrediac sa na problém, ako môže druhá kopírovať/napodobňovať zákony prvej, ak tieto z princípu nemajú písomnú podobu a spočívajú vo vladárovej politickej znalosti.

Melissa Laneová z Princetonu vo svojom vystúpení na tému Archein kai archai: vláda, úrady a politika poodhalila niektoré „demokratické“ stránky politickej koncepcie prezentovanej v dialógu. Výkon vlády ideálneho politika totiž nenahrádza, ale dopĺňa fungovanie úradov zastávaných bežnými občanmi.

Jakub Jinek sa zaoberal významom na pohľad zanedbateľného rozlíšenia medzi starostlivosťou o stádo (vlastnou božskému pastierovi) a starostlivosťou o politické spoločenstvo (vlastnou ľudskému politikovi), ktoré sa objavuje v istom bode hosťom predvádzanej diairézy. Ľudské politické vedenie podľa Jineka nie je v žiadnom prípade epistemologicky ani axiologicky deficientné. Je len predeterminované telesnosťou, a preto si vyžaduje spoluprácu ostatných jednotlivcov a podporu zákonov.

Posledný deň sympózia otvoril príspevok Mary Louise Gillovej z americkej Brown University. Venovala sa v ňom otázke chýbajúceho Platónovho dialógu Filozof. Podnet, ktorý k skúmaniu postavy filozofa dáva dialóg Politikos, spočíva v návrhu odlíšiť filozofa od jeho najbližšieho súpera – pravého rétora z Faidra. Rozlišujúcim kritériom medzi oboma figúrami má byť pôsobenie v prospech zvereného spoločenstva.

David Ambuel z University of Mary Washington vo Virginii prišiel s kurióznou témou: Prasce v Platónovi – náčrt ľudskej prirodzenosti v dialógu Politikos. Záhada vzťahu medzi ideálnou formou vlády a jej imitáciou v konkrétnych politických režimoch priviedla Ambuela ku konštatovaniu, že ak je sofistika v tomto veku jedinou možnou formou ľudskej vlády nad ľuďmi, potom niet žiadnej skutočnej politickej techné a nezostáva nám nič iné, len oddať sa bezstarostnému životu v nevedomosti, typickému pre ošípané.

V príspevku Písmená a vzory Jakub Jirsa poukázal na to, že pasáž o učení sa rozpoznávať písmená a o využívaní vzorov opisuje fungovanie didaktickej dialektiky, ktorá môže viesť nanajvýš k správnej mienke. Dosiahnutie vedenia a plné rozvinutie dialektiky však musí spočívať v čomsi viac ako v mechanickom porovnávaní.

Posledným príspevkom konferencie – Svet ľudskej politiky. Predpoklady politickej vlády v Platónovom Politikovi – zaplnil Filip Karfík medzeru v prednesených témach a venoval sa interpretácii známeho mýtu o striedaní dvoch svetových epoch – rozkvetu a úpadku. V epoche rozkladu ide na tomto svete všetko ťažko, i úsilie v dialektike a politike. Svet však drží pohromade spomienka na lepšiu minulosť, ktorá je zároveň nádejou do budúcnosti.

Po tomto stručnom prehľade by som ešte rád pripomenul, že v novembri tohto roka sa bude konať národné kolo sympózia, ktorého témou bude dialóg Ión, a ako námet medzinárodného sympózia v roku 2013 Česká platónska spoločnosť vybrala Platónovho Filéba.

Jaroslav Cepko

Poznámky

[1] ROWE, C. J.: Plato: Statesman. Warminster: Aris and Philips Ltd. 1995.