K problému žánru slovenskej renesančnej balady

Renesančná balada Naša pani kňahne (Naša pani kňažná) (prelom 15. a 16. storočia) z hľadiska vývinu slovenskej ľudovej balady prekonala prvotnú naivno-epickú fázu a blíži sa k epicko-psychologickému poňatiu témy. Postúpila ďalej od stredovekého idealizovaného typizovania, ale úplne sa ho nevzdáva. Vernosť žien v stredovekých rytierskych románoch dosahovala stupeň sakrálna, kým postava panej v balade s týmto typom nekorešponduje, ale ani sa neodhodlá k činu − jej vzbura ostáva v emočnom vyznaní túžby po inom manželovi. Práve v renesančnom období sa na našom území rozvíjala kurtoázna lyrika, ktorú reprezentujú i zápisy ôsmich piesní v Kódexe Jána Fanchaliho Jóba z rokov 1595−1608 a ktorá svedčí o emancipácii ľúbostného citu. Okrem obvyklých prostriedkov pre ľudovú slovesnosť (dialógy, strofický paralelizmus, symboly, pronominálne epitetá) baladu Naša pani kňahne charakterizuje špecifický vzťah ku kurtoáznej lyrike, rytierskemu románu, ale i náznaky psychologizácie, veľkoleposť v apostrofách a pôvabná renesančná poetika. Pokladáme ju za slovenský solitér, spôsobilý svedčiť o otvorenosti, premene i uzavretosti baladického žánru.